Veľké Orvište

oficiálna stránka obce
Hlavná 17, Veľké Orvište, 922 01 IČO: 00654078 DIČ: 2020537937

Stacks Image 3857

Pavol Paulovič
Starosta
0911 271 955
starosta@velkeorviste.sk

Stacks Image 3863

Ing.Jana Müllerová
financie
033-7746 126
ou@velkeorviste.sk

Stacks Image 29018

Naďa Vanglová
info
0904-746 164 info@velkeorviste.sk

Stacks Image 29022

Alica Kováčiková
podateľňa
033-7746 126 podatelna@velkeorvište.sk

Stacks Image 8997
Stacks Image 8999



Stacks Image 3056
Erika Ander

Mária Glasnáková

Marta Kráľovičová

Gabriela Michelová

Daniela Poláková
Pavol Táborský

Roman Táborský

Zástupca starostu
Jozef Valo

Jaroslav Vavrinec
Close
dokumenty a tlačivá
na spoločnom stavebnom úrade sa pracuje na príprave dokumentov
Close
Stacks Image 3937
Školstvo
Erika Ander

Životné prostredie
Mária Glasnáková

Sociálna

Marta Kráľovičová

Kultúra
Gabriela Michelová

Ochrana verejného záujmu
Daniela Poláková

Výstavba
Pavol Táborský

Šport
Roman Táborský

Verejný poriadok
Jaroslav Vavrinec

Close

Register
Zmluvy
Faktúry, VZN

História 
Najstaršie osídlenie
   Najstaršie osídlenie v dnešnom chotári obce Veľké Orvište sa zistilo v polohe Niže cesty. Pochádza zo staršieho obdobia mladšej doby kamennej a patrí legyelskej kultúre(3500 pred n. l.). Málo výrazné črepy rámcovo datované do neskorého obdobia mladšej doby kamennej - eneolitu sa zistilo v polohe Topoľové. I keď z chotára zatiaľ nepoznáme viac pravekých lokalít, je predpoklad, že v budúcnosti sa objavia ďalšie. Intenzívne praveké osídlenie okolia obce tomu nasvedčuje.
Stredovek
   Prvá písomná správa o obci sa zachovala v tzv. Zoborskej listine z roku 1113. Obec sa v tomto vzácnom písomnom dokumente uvádza pod názvom villa Rivvis. Neskoršie sa v pôvodnom chotári obce vyvinula aj dedina Malé Orvište. K dôslednému rozlišovaniu obcí na Veľké a Malé Orvište prišlo až koncom 16. storočia. Názov obce súvisel so strážnou službou konanou v týchto miestach.



listina

    V Pamätnej knihe Veľkého Orvišťa uvádza kronikár Eduard Kľubica ľudové vysvetlenie názvu obce.
   Bolo to dávno... - dávno, keď ešte nebolo našej dedinky. Na tomto mieste bol široko rozložený les. V ňom rástli mohutné duby, okolo močarísk štíhle topole, hojnosť bukov, líp, jelší a húšťavy vŕb. Močariská vznikali občasným rozvodnením Váhu. Tu udržiavalo množstvo drobného vtáctva, ktorého nepriateľov nechybovalo. Na hrubých konároch, v dutinách stromov hniezdili orly, majúci korisť vždycky istú. Les poskytoval úžitok a pôžitok nielen človeku ale i domácim zvieratám. Súc posiaty lúkami, pažiťami slúžil jako pastvisko, ktoré vypásali ostrovskí pastieri čriedami stáda. Vo svojej všednosti menovali toto miesto "Orliščo". Neskorším vývojom reči vznikol názov "Orviščo". Na základe etymológie môžeme bezpochyby usudzovať, že sa s týmto názvom konali ďalšie zmeny.
    V roku 1263 a 1264 sa Orvište spomína pri obchádzke chotára Lubova a Debrety, dnes zaniknutých obcí v chotári Piešťan a revízie medzí Nového Mesta nad Váhom, Potvoríc, Hornej Stredy a Lubova. Obec pôvodne patrila do pôsobnosti hradu Bana, ktorý svoj strategický význam pravdepodobne stratil už za života kráľa Ondreja III. Majetky hradu sa postupne dostávali do šľachtických rúk.    Ďalšia písomná správa o obci pochádza z roku 1335. Donačnou listinou vydanou kráľom Karolom Róbertom dňa 12. júla 1335 na Vyšehrade získal Tomáš Rúfus, kastelán hradov Branč, Čachtice a Holíč a jeho brat Mikuláš dediny Malé Stráže a Orvište. Pri opise hraníc sa v metácii uvádza aj potok Dubová. Ich potomkovia šľachtický prediktát Appoyi de Nagy Appony začali používať po roku 1395. Ako prvý ho používal Parter Evru zo Stráží, ktorého manželka Angela získala hrad Oponice a priľahlé panstvo ako dedičstvo po svojom otcovi Mikulášovi z Čeklísa. V roku 1447 vystupuje Orvište pod názvom Ryusche.     K zmene majiteľov obce došlo v polovici 14. storočia, keď Tomáš Rúfus predal obec podžupanovi nitrianskej župy Jurajovi Diošiovi z Horných Orešian. Do tejto doby ucelený majetok sa začal deliť či už venom, dedičstvom atď. Obec neskoršie získal Vavrinec Kapinský a jeho potomkovia, ktorí sa priženili do rodiny Diošiovcov.
Doba feudalizmu (16. - 18. storočie)
   Začiatkom 17. storočia vlastnilo kuriálne majetky v obci niekoľko zemianskych rodín. Medzi majiteľov väčších majetkových podielov patrili v obci napríklad zemianske rodiny Borjú, Hencz, Hodosy, Kantor, Vermeš atď. Ich majetky sa postupom času delili na nové porcie a prešli aj do rúk iných zemianskych rodín.
   V roku 1547 získal vo Veľkom Orvišti kúpou od Filipa Pominoveckého majetkový podiel František Zay. V roku 1548 odkúpil od Jána Malovického aj majetok v Malom Orvišti. Položil tak základ k novému rodovému majetku. Tento majetok výrazne rozšíril Peter Zay(1735 - 1788) a Terézia Zayová (1696 - 1778) vydatá za Honora Trautmansdorffa. Majetky získavali aj na úkor zadĺžených miestnych zemanov. V polovici 18. storočia boli menšie majetkové diely zlúčené do dvoch zayovských panstiev Čachtice a Bučany, ku ktorým inklinovali aj majetky vo Veľkom a Malom Orvišti.    V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 - 1573 vystupuje Veľké Orvište pod názvom Nagi Hornysko a spolu s Malým Orvišťom a Veľkými Kostoľanmi platili poplatok 8 florénov.     V roku 1576 vystupuje obec pod názvom Nagy Eorwistye. V portálnom súpise sa uvádza, že v tomto roku bolo v obci 1 1/2 sedliackej porty, 5 želiarskych port a 6 spustošených port. V roku 1598 sa v obci uvádza 16 domov. Po osmanskom vpáde sa v obci v roku 1600 uvádza len 9 domov. Zemiansku daň platilo v obci začiatkom 17. storočia 8 rodín.    Veľké Orvište malo v minulosti zriadenú evanjelickú faru, do ktorej ako filiálka patrilo Malé Orvište. Zachovalo sa však len meno jedného evanjelického farára Daniela Sidorepoeusa z roku 1647. Neskoršie sa už ako Zeljenka priženil do zemianskej rodiny Kantonovcov a faru opustil.    V roku 1715 sa obci uvádza 6 domácností. Na konci 18. storočia mala obec 402 obyvateľov a 47 domov. V roku 1773 vystupuje obec pod názvom Nagy Eörviscse, Welko Orviscse a Gros Orwische. V roku 1786 vystupuje obec pod názvom Nagy Eörvistye, Horné Orvissče a Nagy Oerwischecsche.

staramapa
Veľké Orvište na mape z roku 1742


Veľké Orvište do roku 1918
   V súvislosti s tzv. bitkou troch cisárov pri Slavkove, v ktorej bolo rakúske a ruské vojsko porazené sa zachovalo stoličné nariadenie napísané v Hlohovci 8. decembra 1805. Podľa tohoto nariadenia richtári vymenovaných obcí mali mať pre ruské vojsko, ktoré nastúpilo spatočnú cestu do vlasti pripravené predpísané porcie chleba, osa a sena. Príchod ruského vojska sa očakával 11. decembra v Malženiciach. Pre Veľké Orvište bolo predpísaných 1000 porcií chleba, 100 porcií ovsa a 100 porcií sena.
   V roku 1808 vystupuje obec pod názvom Nagy-Örvistye, Nagy-Eörvistye a Horní Orwisste.    Z konfesionálneho hľadiska sa jednalo o obec s prevahou obyvateľov rímskokatolíckeho vyznania. Pod vplyvom reformácie sa od polovice 16. storočia menšia časť obyvateľstva prihlásila k evanjelickému náboženstvu augsburského vyznania. V priebehu 19. storočia bol v obci usadený aj väčší počet židov.    V celokrajinskom súpise, ktorý mal predovšetkým odstrániť daňové zaťaženie medzi jednotlivými krajmi bolo v roku 1828 v obci zaznamenaných 525 obyvateľov a 75 domov. Bolo tu v tom čase 6 sedliakov, 40 želiarov a 21 podželiarov. U 9 obyvateľov nie je zamestnanie uvedené. Pravdepodobne sa jednalo o obchodníka a sluhov.    Zo súpisu je vidieť, že sa jednalo o vyslovene poľnohospodársku obec. Poloha chotára, dobrá bonita pôdy a vhodné klimatické podmienky dávali už v minulosti možnosť rozvoja poľnohospodárstva. V obci sa pestovali obilniny, cukrová a kŕmna repa, zemiaky a kapusta. V menšej miere sa pestovala kukurica, strukoviny, mak a konope. V záhradách bol v minulosti dostatok ovocných stromov. Pestovala sa aj zelenina pre domácnosť a v menšej miere egreš, vínna réva a ríbezle.    Medzi živelné pohromy, ktoré v minulosti obec postihovali patrili požiare, povodne, ale aj zemetrasenie (1884, 1893, 1904), ktoré však nezapríčinilo väčšie škody. V roku 1877 vlastnili Zayovci v chotári pôdu o výmere 247.1418 katastrálnych jutár. Už v nasledujúcom roku 1878 bučianke panstvo, ktorého súčasťou bolo aj Veľké Orvište Zayoci predali. Novými vlastníkmi sa stali Fould-Springerovi. V obci mali majetkové podiely aj Erdödyovci. Prenájomcom liehovaru a majera v obci bol na prelome storočia Eduard Schulz.    Škola bola v obci založená v prvej polovici 19. storočia. Jednalo sa o cirkevnú rímskokatolícku školu. Pôvodne bola zriadená v budove, ktorá sa nachádza pri miestnom cintoríne. Kultúrny život v obci najčastejšie predstavovalo divadlo. Prvé slovenské divadelné predstavenie v obci odohrali žiaci miestnej školy v roku 1877. V roku 1753 sa v obci spomínajú mlynári Ján Bobota a Gregor Rumbel. Obecný mlyn odkúpil v roku 1876 Pavol Čistý.    V minulosti podľa urbára patril medzi obecný majetok hostinec, mlyn a banšula (stromová škôlka), ktoré dávala obec do prenájmu. Obec mala finančné a naturálne povinnosti voči cirkvi a škole. Komasácie v obci boli prevedené v roku 1859 a 1888. Život v obci usmerňovali aj noční hlásnici. O poriadkovú-policajnú službu sa v polovici 19. storočia starali hajtmani.    V roku 1900 mala obec 560 obyvateľov a 59 domov. Za Slovákov sa hlásilo 532 obyvateľov.
Veľké Orvište
v medzivojnovom a vojnovom období

   Vlastníkom majera bol Imrich Erdödi. Na majetku nehospodáril v priamej réžii, ale mal ho v prenájme veľkoárenátor Eduard Schulz. Hlavnou pestovanou plodinou na majeri bolo obilie, krmoviny, cukrová repa a kukurica.
   Podľa Záborového zákona č. 215/Zb. zo 16. 4. 1919 bolo v roku 1922 z majera v obci odčlenených 75 katastrálnych jutár poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola rozdelená medzi miestnych roľníkov. Pôdu dostali do 5 ročného prenájmu.    Obci pripadli niektoré stavebné pozemky, ktoré boli odpredané jednotlivcom a budovy - pánsky byt a sýpka. Sýpka bola neskoršie prestavaná a bola v nej zriadená škola s dvoma triedami. Liehovar prevzalo v roku 1928 "Hospodárske družstvo pre Krakovany a okolie".    V roku 1929 na žiadosť obce bolo vydané povolenie na úpravu potoka Dubová. Úprava potoka bola prevedená v rokoch 1931-1932. V roku 1930 mala obec 681 obyvateľov a 91 domov. K rozvoju obce došlo aj vďaka parcelácii, keď bol k dispozícii väčší počet stavebných parciel.    Ročný príjem obce v roku 1935 predstavoval 51 494 Kčs, výdavky predstavovali 72 939 Kčs. Príjmy do obecnej pokladnice plynuli hlavne z daní obyvateľov, ale aj z prenájmu obecných pozemkov. Ako kuriozitu možno uviesť, že v roku 1935 sa v obci zjedlo 83 ošípaných, 1 kus hovädzieho dobytka a 3 kozlence. V miestnych hostincoch sa vypilo 40 hektolitrov a 96 litrov vína, 48 hektolitrov piva a 170 litrov liehovín.    V roku 1940 bol schválený obecný rozpočet vo výške 65 731 Ks. Z rozpočtu značnú sumu odčerpávali zvlášť dlžoby na novú školu. Schodok v rozpočte 37 561 Ks mal byť odstránený prirážkou k domovej a k ostatným daniam.    Dňa 7. júla 1940 bol v obci posvätený prestavaný a rozšírený rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie. Posviacku kostola vykonal prepošt novomestský T. Cabán.    V roku 1942 bola do majera v obci zavedená elektrina. O elektrifikáciu celej obce mala záujem aj obecná rada i keď mnohí občania boli proti. Podľa rozpočtu mala elektrifikácia obce stáť 219 000 Ks. Obecná pokladnica takouto sumou nedisponovala. Počítalo sa však so župnou podporou, štátnou podporou, úhradou zo strany elektrárne a pôžičkou. Až v lete v roku 1944 sa v obci postavil transformátor. Obec bola pripojená na elekrické vedenie v Bašovciach v septembri 1944 po príchode nemeckého oddielu s vysielačkou do obce.    Dňa 3. apríla 1945 nemecký oddiel z obce odišiel. Obec bola ostrelovaná postupujúcimi jednotkami Červenej armády, pričom spôsobená škoda bola po prechode frontu vyčíslená na 2 003 000 Kčs. Mínou bola napríklad poškodená školská budova a učiteľský byt. 5. apríla 1945 vstúpili do obce jednotky Červenej armády. Že oslobodenie nebolo idylou, hovorí zápis v Školskej kronike "Po obsadení obce ruským vojskom, obyvateľstvu boli ukradnuté nielen potraviny všetkého druhu, ale zvlášť šaty, šperky a pod." Škody obci spôsobili aj nemeckí vojaci. Po odchode jednotiek Červenej armády boli po celej obci a v škole ubytovaní rumunskí vojaci. Obyvateľstvu spôsobovali škody krádežami. Bolo však šťastím, že počas bojov nezahynul ani jeden z obyvateľov obce.
Po 2. svetovej vojne
a v súčasnosti
   Po prechode frontu začal v obci pracovať Miestny národný výbor. Na ustanovujúcej schôdzi 10. 4.1945 bol na základe dohody zvolený za predsedu MNV Jozef Paulovič.    Na základe výmeru Povereníctva vnútra v Bratislave zo dňa 15.9.1945 bolo MNV vo Veľkom Orvišti rozpustené. Vedením obce bola poverená Dočasná miestna správna komisia. Za predsedu bol ustanovený Ján Vavrinec.    Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 26.5.1946, bol koncom roku 1946 zvolený Rudolf Ondrejka, kandidát Demokratickej strany.    Peniaze obec nemala. Bolo rozhodnuté, že každý občan, ktorý vlastní pôdu, bude platiť mimoriadnu daň a to od jedného katastrálneho jutra poľnohospodárskej pôdy 16,50 Kčs. Treba spomenúť, že v obci v tom čase neprišlo k žiadnym výtržnostiam a nepokojom.    Obec sa po prechode frontu postarala aj o vyhorelcov. Tri rodiny ubytovala v starom dome Štefana Djenku a jednu v miestnostiach Potravného družstva. MNV vo Veľkom Orvišti zároveň požiadalo ONV v Piešťanoch o dodatočné zásobovanie asi 50 chudobných rodín v obci.    Medzi najradikálnejšie opatrenia patrilo uznesenie o likvidácii dvoch hostincov v obci. Ich majiteľmi boli Jozef Folajtár a Mária Pániková. Ako dôvod bolo v žiadosti postúpenej na ONV v Piešťanoch uvedené, že majitelia hostincov sú vlastníkmi pôdy a v hostincoch sa utrácajú peniaze.    V roku 1946 prijalo MNV päťročný plán zameraný na rozvoj obce. Medzi jeho hlavné body patrila regulácia potoka Dubová, vybudovanie betónových chodníkov, stavba cesty cez obec, komasácia Kapustníc a vykopanie kanála vedúceho z Dubovej cez Kapustnice.    V miestnej škole sa nevyučovalo od 19.2. do 15.6.1945. Rozhodnutím Povereníctva pre školstvo a osvetu v Bratislave zo dňa 12.6.1945 bola Rímskokatolícka ľudová škola vo veľkom Orvišti poštátnená. V školskom roku 1945 -1946 bol v škole značný úbytok žiakov. Mnohé deti odišli s rodičmi do Česka za robotou.    Materská škola ako jedna z prvých v okrese bola v obci zriadená v roku 1950 a to v jednom adaptovanom učiteľskom byte. Prvou učiteľkou v materskej škole bola Oľga Šimončičová.    Po februárových udalostiach 1948 sa predsedom Akčného výboru Národnej fronty stal Rudolf Ondrejka. Za predsedu Jednotného zväzu slovenských roľníkov bol zvolený Rudolf Ondrejka.    V roku 1953 bola v obci založená organizácia Československého červeného kríža. Mala približne 150 členov a jej predsedníčkou bola Mária Švíková.    Vo februári 1956 bolo v obci založené menšinové družstvo. Malo 14 členov, za predsedu bol zvolený Jozef Pánik, ktorý však funkciu neprijal. Za nového predsedu bol preto zvolený František Paulovič.    7. septembra 1957 bolo vo Veľkom Orvišti založené celoobecné Jednotné roľnícke družstvo. Prvým predsedom bol Silvester Vavrinec.    Pri príležitosti 15. výročia (1972) JRD vo Veľkom Orvišti bola vydaná publikácia „15 rokov JRD Veľké Orvište“.    Po vojne sa Dobrovoľný hasičský zbor premenoval na Československý bzväz požiarnej ochrany.    V roku 1946 boli v obci tri rádiá. V roku 1961 bolo v obci 161 rádií, prvý televízor bol v obci v roku 1957.    Intenzívne sa v obci stavali rodinné domy. V roku 1954 boli položené základy pre kultúrny dom a nadstavbou MNV. Stavba sa realizovala v akcii Z.    V roku 1964 bol v obci zbúraný posledný dom so slamenou strechou. Na škole bolo zriadené školské stravovanie, zriadené bolo i stravovanie pre dôchodcov. V r. 1968 ZDŠ vybudovala oddelenú jedáleň pre deti.    V roku 1966 bola knižnica umiestnená v novej budove kultúrneho domu. V tom čase mala už 1000 zväzkov kníh.    V novej budove vedľa kultúrneho domu bola umiestnená aj požiarna zbrojnica. V obci sa previedla rekonštrukcia elektrického vedenia a vybudovali sa dve nové trafostanice. Previedla sa regulácia potoka Barina.    V roku 1976 sa realizovala oprava materskej školy, v obci sa vybudovali nové betónové chodníky. K budove školy sa previedla prístavba jednej miestnosti a celá škola sa opravila.    V roku 1969 sa v obci vybudovali dve nové autobusové čakárne, ohradil sa športový areál, dokončila sa ohrada cintorína. Vybudovala sa bezprašná cesta k liehovaru a mlynu.    1. januára 1973 sa JRD Ostrov, Veľké Orvište a Bašovce zlúčili do jedného celku pod názvom JRD Pokrok so sídlom v Ostrove. Predsedom JRD Pokrok bol Emil Sedlák.    V obci bol založený Zbor pre občianske záležitosti. Jeho predsedníčkou bola Mária Michelová. V roku 1975 sa v obci začala výstavba predajne a pohostinstva, ukončená bola v r. 1979. Základná organizácia Zväzu požiarnej ochrany mala 53 členov. Veliteľom bol Silvester Vavrinec.    K 1. januáru 1976 boli zlúčené obce Veľké Orvište a Bašovce pod názvom Orvište. Sídlom MNV bolo Orvište. Za predsedu MNV bol zvolený Emil Pánik.    V roku 1977 bola v obci v prístavbe pri materskej škole zriadená spálňa, kuchyňa, jedáleň a sklad potravín. Zaviedol sa vodovod a ústredné kúrenie.    Na základe uznesenia pléna ONV v Trnave zo 14. 12.1979 č. 14 bolo Orvište zlúčené s obcou Ostrov. Sídlom MNV sa stal Ostrov. Predsedom MNV zlúčených obcí sa stal Martin Plesník.    V roku 1984 sa v obci v rámci akcie Z začala výstavba domu smútku. V tom istom roku sa obec napojila na vodovodnú sieť.    Revolučné politické zmeny v krajine v roku 1989 ovplyvnili aj život v obci. Po rokovaniach hlavných politických síl za „okrúhlym stolom“ bola vymenená časť pléna MNV.    V roku 1990 sa uskutočnilo v obci referendum, v ktorom sa 77 % voličov vyslovilo za osamostatnenie obce od zlúčenej obce Ostrov. Obec Veľké Orvište sa opäť osamostatnila 1. septembra 1990.    V prvých slobodných voľbách do obecnej samosprávy, ktoré sa konali 23. a 24. novembra 1990, bol zvolený za starostu Emil Šiška. Obec začala písať v nových politických a ekonomických podmienkach svoju najnovšiu históriu.










Pamiatky 

Pamätihodnosti

Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie
   Kostol stojí na hornom konci obce pri potoku Barina v areáli miestneho cintorína. Najstaršie náhrobné kamene na cintoríne pochádzajú z polovice 19. storočia. Jednoľoďová stavba kostola s rovným stropom a polkruhovým uzáverom presbytéria bola v roku 1940 predĺžená a zväčšená prístavbou štvorcového pôdorysu. Z pristavenej sakristie je vchod do kostola. Do štítu priečelia bola vstavaná drevená vežička - sanktusník so zvukovými oknami pokrytá plechom. Vo vežičke boli pôvodne umiestnené dva zvony s nápismi, miestom uliatia a rokom.
Na malom zvone je nápis:
NAGY ÖRVISTE 1910 ÖUTTLÉK FISCHER T.NAGYSZOMBAT
Na veľkom zvone je nápis:
KU CTI PANNY MÁRIE ULIAŤ NECHALA R. K. OBEC VEĽKÉ ORVIŠTE 1922 LIALI BRATIA FISCHER V TRNAVE
   Dnes je tvarovo podobná vežička - saktusník zakomponovaná do stredu stanovenej strechy prístavby. Je ukončená štíhlou strechou pokrytou plechom a má kríž. Strecha kostola je pokrytá škridľou.    Podľa dostupných údajov bol kostol postavený v roku 1743. V roku 1803 sa občania obce zaviazali postaviť nový kostol. Starší kostol bol postavený z dreva a začiatkom 19. storočia bol už vo veľmi zlom stave. V polovici 19. storočia bol kostol prestavaný. Zoznam inventáru kostola sa zachoval v kanonických vizitáciach od polovice 18. storočia.
starykostol Kostol na fotografii z roku 1934.
   Interiér kostola je hladký. V prístavbe v ktorej je drevený chór sú okná kruhového tvaru, obdĺžnikový tvar ukončený oblúkom majú okná v pôvodnej lodi kostola. Na chóre, ktorý držia drevené piliere a vchádza sa naň z kostola, bol umiestnený organ, ktorý obec zakúpila z Pobedima. Na triumfálnom oblúku je nápis - symbol JHS. Na strope nad chórom je kresba Božieho oka v trojuholníku s vychádzajúcimi lúčmi. Pôvodný oltár bol z kostola po II. vatikánskom koncile odstránený a nahradený jednoduchým oltárom na vykonávanie liturgických úkonov. Súčasťou pôvodného oltára bol obraz Nanebovzatia P. Márie s adorujúcimi anjelmi od Heinsa Bauera z roku 1867. Obraz je dnes umiestnený v interiéri kostola.
novykostol Kostol v roku 2009.
    O prestavbe kostola sa uvažovalo už v roku 1923, keď z iniciatívy richtára obce Jána Bolješika bola v Amerike zorganizovaná zbierka, ktorá vyniesla 11.000 Kčs. V roku 1963 bolo priložených 49.127 Kčs a v roku 1937 63.000 Kčs. Peniaze sa použili na prestavbu kostola, ktorého posviacka sa konala 7. júla 1940.    Pri múre kostola je umiestnená aj kamenná tabuľa - epitaf Františka Trautmansdorffa. Na doske sa nachádza reliéf s erbom rodu Trautmansdorff. Okolo barokovej kartuše s korunou, do ktorej je erb umiestnený je vpísaný rok 1658. Podľa záznamu v Pamätnej knihe obce Veľké Orvište bol ešte v roku 1933 epitaf umiestnený v podlahe kostola pred oltárom.
epitaf Epitaf F. Trautmansdorffa z roku 1758
Zvonica evanjelickej cirkvi a.v.    Na miestnom cintoríne stojí jednoduchá jednoposchodová murovaná stavba so štvorcovým pôdorysom. Má stanovú strechu a vežičku so zvukovými otvormi. Strecha vežičky je ukončená krížom. Na zvonici je umiestnený malý zvon s nápisom:
ULIL V BRNE R. MANOUŠEK NA PAMIATKU 150. VÝROČIA TOLERANČNÉHO PATENTU 1731 - 1931 JEST BŮH S NAMI KDO PROTI NÁM ZA ÚRADOVANIA EV. DUCHOVNÉHO JÚLIUSA BODNÁRA

zvonica Evanjelická zvonica dnes
Súpis pamiatok na Slovensku datuje zvonicu do 18. storočia. Kríž na cintoríne    Kamenný kríž v areáli cintorína po pravej strane chodníka ku kostolu. Spodnú časť kríža tvorí pätka s podstavcom štvorcového tvaru ukončená profilovanou rímsou. Na rímse je vpredu umiestnená kamenná plastika Panny Márie pred mierne zužujúcim podstavcom kríža. Kríž s kamennou plastikou ukrižovaného má tvarované ramená. Na podstavci je v kartuši nápis:
ANNO 1858 REN 1913
Kríž na cintoríne     Kamenný kríž v areáli cintorína pri kostole. Kríž bol pôvodne umiestnený v extraviláne obce. Na podstavci je umiestnený kríž s tvarovanými ramenami s plastikou Ukrižovaného. Na spodnom podstavci je v kartuši nápis:
Na česť a chválu Božiu venovala vdova Rozália Šimončič rod. Henz R 1926
Na podstavci farebne polychromovaného kríža sa nachádza meno výrobcu: RYMPLER/PIEŠŤANY
Prícestná socha Piety     Pri štátnej ceste do Bašoviec stojí na členenom kamennom podstavci polychromovaná socha Piety. Do podstavca je vsadená mramorová tabuľa s nápisom:
K UCTENIU PAMIATKY SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE DAL POSTAVIŤ ŠTEFAN DJENKA A MANŽELKA
Na čiastočne farebne polychromovanom podstavci sa nachádza meno výrobcu: KRUPA TRENČÍN.
pricestna Socha piety
Prícestná socha Božej rodiny    Pri štátnej ceste do Ostrova stojí na viacnásobne členenom podstavci stĺp s hlavicou zdobenou akantom a hlavičkou anjela. Na stĺpe je umiestnené súsošie Božej rodiny. Na podstavci v tvarovanej kartuši je reliéfny nápis:
Na česť a chválu Božiu venovala Familia JOZEFA FOLAJTÁRA 1913
Na kamennom podstavci pomníka sa nachádza meno výrobcu: RYMPLER/PIEŠŤANY.
Prícestná socha Najsvätejšej Trojice    Pri pôvodnej ceste do Piešťan stojí na viacnásobne členenom kamennom podstavci stĺp s členenou rímsovou hlavicou. Na stĺpe je umiestnená polychromovaná plastika Najsvätejšej Trojice. Do podstavca pod stĺpom je vsadený mramorový reliéf Panny Márie. Do spodného podstavca je pomníka je vsadená sklenená opaxidová tabuľka s nápisom:
KU CTI A CHVÁLE BOŽEJ VENUJE ŠTEFAN DJENKA A MANŽELKA ROD. HENCOVÁ V ROKU 1941
Na rímse kamennej pätky pomníka je meno výrobcu: KRUPA TRENČÍN.
Pamätná tabuľa na budove obecného úradu    Po pravej strane do vchodu obecného úradu je osadená mramorová tabuľa obdĺžnikového tvaru s nápisom:
NA PAMIATKU 20. VÝROĆIA SNP VENUJE MNV VEĽKÉ ORVIŠTE JOZEF PÁNIK * 17.III. 1941 PADOL ZA OSLOBODENIE ČSSR V BOJI 26.X.1944 V MOČIARE PRI BANSKEJ ŠTIAVNICI ČESŤ JEHO PAMIATKE

Zvyky 

Ľudové zvyky



Fašiangy

   V sobotu pred hlavným fašiangom dievčatá chystajú pre chlapcov perá. Je to väčší, alebo menší výhonok rozmarínu ozdobený barvistou stužtičkou. Keď sa zvečerí, každý si zájde pre pero k niektorému dievčaťu. Dievča ho podperí na kabát. Zaďakujúc odíde. V hostinci býva po tri dni tanečná zábava. Poriadajú ju obyčajne hasiči. Začína sa v nedeľu popoludní. V pondelok chodia hasiči po domoch "pod šable". Sprevádza ich muzika. Povykrúcajú domácich, ponúkajú kalíškom sladkého, načo ich títo podporia peniazmi, vajíčkom, rezňom slaniny a pod. I žiaci nezabúdajú na svoju povinnosť. Ráno pred vyučovaním chodia pod šable a to z domu do domu. Pozdraviac domácich poskakujú s dreveným ražňom spevavo riekajúc:
"Pod šable pod šable a pod obušky
všetko my berieme aj plané hrušky. Hen tam nám nedali, tuto nám dajú zabili komára slaninu majú. Sedí kocúr na slanine hybajte ho odohnať a mne kúsok odrezať. Keď mi malý odrežete malinký sa porežete. Tulija, tulija fasianek býva, kto nemá kožúštek zima mu býva. Ja nemám kožúštek len sa tak trasiem, dajte mi slaninky čo sa popasiem."
Veľká noc
    Je kvetná nedeľa. Sviatočné a včasné ráno oživilo a prebudilo ulicu našej dediny. Ňou chodia dievčatá s "májom". Máj menujú väčšinou vetvičku drieňu, ozdobenú povešanými výduškami(celé vajcové škrupiny) a pátrikmi z papiera a slamy. Držiac ho v rukách zastavujú sa pod oknami domov a spievajú:
"Poďakujme Pánu Bohu a vzdávajme česť
aj chválu jemu - lebo pre Tvé umučenie, ráčiš nám dať hriechov odpustenie.   Z teba stúpil ponížil sa a z Márie Panny narodil sa - tridsať rokov pracoval - keď na svätom kríži umreti mal.   Spínala Matka své ruce - keď videla Syna v ťažkej núdze - Syna svojho premilého a na svätom kríži rozpiateho.   by človek sa rozpamätal - jak ho veľmi Boh miloval - Kriste pre Tvé umučenie ráčiš nám dať hriechov odpuštenie.   Nech nás nežre večný plameň - uchovaj nás Pane Kriste Amen."
   Po vyspievaní očakávajú štedrotu. Nejaký ten 10 - 20 haliernik, cukrové vajíčko a kto čo môže, podaruje.
   V Zelený štvrtok zaviazli zvony. Ráno, na obed a večer, tiež v noci o jednej očuť rapkáče.    Vo Veľký piatok, ešte len keď začína svitať asi o 3-tej hodine, ľudia sa chodia umývať na Barinu. Potom sa zídu na cintorín ku krížu, kde odbavia ružencovú pobožnosť. Vo Veľký piatok a Bielu sobotu Orvišťania navštevujú hrob p. Ježiša v Piešťanoch. Vzkriesenie býva o 18-tej hodine. Vo veľkonočnú nedeľu popoludní mládež pletie vŕbové šibáky. Na uliciach nastáva spoločná šibačka. Pred večerom barvia vajíčka pre šibačov. V pondelok šibajú mužskí ženské, v utorok to býva opačne. Popoludní sa spoločne oblievajú vodou.

Májové zvyky
   V noci z 30. apríla na 1. mája stavajú mládenci máje. Stavajú ich pred tými domami a v tých dvoroch, kde majú dievčatá. Za postavenie mája obdržia mládenci od tých rodičov alebo dievčat samých niekoľko korún, pri ktorých sa túto noc bavia v hostinci až do bieleho rána. Stavanie májom je prastarý zvyk, ktorý pomaly vymiera.    Do májového zvyku patrí prvoprijímanie. Školské dietky, ktoré majú 9 rokov idú na prvé sv. prijímanie. Pripadá to vždy na druhú nedeľu v máji vtedy, keď je v miestnom filiálnom kostolíku zvyčajová sv. omša. Prvoprijímajúce dietky sú sviatočne vyobliekané. Chlapci i dievčence majú v ruke sviečku, ktorá je ozdobená bielou stuhou. Kňaz ich slávnostne uvedie zo školského dvora do kostola, kde im prednesie patričnú kázeň. Obyčaje v deň hodov    Ešte v sobotu, keď popolavý súmrak líhal poľom, vytrubovala vôňa mlado pečenej husaciny dedinou. Akoby nie?! Veď ju usilovné gazdinky pečlive prichystaly, že bolo na nej videť mastné, ale sladké zrenie. O koláčoch zvaných "pocherajoch" netreba ani hovoriť. Všetko bolo do nich vpravené. Čerstvé vajíčka, mlieko, syr, tvaroch, mak, lekvár, oriešky a cukru plným priehrštím nasypané. V lepších domoch zadýchala zrnkom kávy i prihorená alebo prihárajúca torta.    Je biele, zelenkasté augustové ráno. Slniečko len kedy tedy vykukáva zpoza temných mračien. Svojim teplým lúčom pobozkáva hrebene striech a vysušuje mláky ulice. V noci poprchávalo, nastával neisto priaznivý deň orvišských hodov.    Kolotoč a hojdačky dychtive očakávaly svoje potešiteľné poslanie. Celá dedinka v novom sviatočnom šate. Olíčené štíty domkov sa veselou tváričkou jeden proti druhému usmievajú škodoradostným mesiačkovým úškľabkom.    Zvon zahlaholil. Prvý raz odzvonili. Počínalo sa otepľovať. Chlapi sú v plnom vystrojení, v paráde. Hlava vymytá, brada vyholená, šaty vykefované, fúzky vykrútené, obuv vyleštená. Veď aspoň na hody sa treba ukázať. Schádzajú sa do menších skupín na ulici pri domoch a okol Bariny. Ohrievajúc sa na teplých lúčoch slnka, vyčkávajú príchod pána farára alebo pána kapláňa.    Chlapci sú dnes jakýsi netrpezliví. Radi by boli keby čím skôr započala omša. Veru dnes by si chcel skoro každí zaminištrovať. Ujde sa im za to po korúnke. Bolo by za ňu pekné hodové. Utekajúc druhý raz zvoniť hádajú sa o funkciu dnešného miništranta.    Ženy majú plnú hrsť roboty. Čoskoro budú zazvánať. Kde-tu mäso prihára, mlieko vykypí, polievka vre valom, koláče a buchty škrčia na pekáčoch. Tešia sa však tomu, že sa chlapi vytratili z domu. Vtedy im vraj ide lepšie robota.    Deti...? Ešte len začalo svitať už pokúšali o voľajaký peniaz na hodové. Teraz stoja u kolotoča, obdivujú toho predpotopného moriaka.    Pán kostolník ešte o 8-mej otvorili búdu na cintoríne. Čože dnes tam hľadajú? Odtiaľ vyniesli kazateľnicu a postavili ju u cestičky kostola. Z nej budú dnes kázať pán kapláň. Kostol zaujal viac dní roboty dokiaľ ho uviedli do poriadku. Oltár ozdobili kvetinami. V svietnikoch stoja celé novučičké biele sviece, ktoré ešte nehorely. Pán organista uháňa ku kostolu. Z pod pazuchy mu trčí dosť veľká čierna kniha.    Auto zatrúbilo. Zazváňajú. Ľudia sa hrnú ku kostolu. Po kázni bol sprievod z vyšného betónového mosta - pravou stranou Bariny. Deti napredu s krížom, mládež so zástavami. Pán kapláň kráča pod podnebím a nesie monstranciu. Okol neho horiace lampáše. Spevár predspevuje, ľud spieva, zvony vyzváňajú.    Po návrate od druhého mosta, druhou stranou započala sa sv. omša. Po nej ofera pre p. farára a organistu. Po skončení dav ľudu sa vyhrnul na ulicu. Pán kapláň odišli. Prijdem ešte odbaviť litánie o 3-tej hodine. Veď to len jedne-jedinké v roku. Vzácnosť ho.    Šiatre pernikárov boly v krákom čase obstaté. Dedinou plno hlasitej reči a hurhaju. Kŕdel detí nedaj bože zahnať k odletu. Stále nazerajú do šiatora, obdivujú. Všetko chce byť len búdy. Dobre že mu ju neprekotia do bahnistej Bariny.    ...Ach! Jaké majú títo pekné panenky... hľa! tá ani keby bola živá, tak sa na mňa pozerá. Tuto majú husárov. Ahá.. i srdiečka so zrkadielkami predávajú. Jaké sú vycifrované a pomaľované. Pozri sa! hen predávajú kohútikov čo kikiríkajú.. kikiriký..    Koník s husárom.. ten ti tak uteká ani náš Šimľo, keď mu Miško priloží bičom. Veru je týmto pernikárom dobre. Tí môžu jedávať vždycky hodové... Oni chodievajú na hody i do Bašoviec. Ja som ich tam videl, boli rozložené pri ceste a plote. Mne mama kúpi henten balíček, čo je v ňom prstienok s kominárom. No čože je to, veď stojí len šesták. Takéto reči detí očúvajú predavači v každej dedine pri výklade svojho krámu. Natešení mládenci a ženy, dievčence a deti i otcovia kupujú srdiečka, píšťalky, panenky, koníky a všelijaké cukrov a mädové hodové. Ulica von koncom vrčí v škrekľavom piskľote u kolotoča. Každá hajdačka hltavo prežiera pedesiathalierniky, vajíčka, trochu slamy pre kone, staršie obnosené šaty, topane, podľa toho, jako sa ským jednala.    Žobráci..? veď ich je celá tlupa. Potriasajú telo, sedia, kľačia, modlia sa, prosia o pretek almužnu. Veď je dnes sezóna prijmu v okolí. Zaslúžia si ju. Nejeden chromý, slepý, krivý urazil pár míl dokiaľ k nám došiel. Hľa jakí víťazi športového rekordu. Pobedímske cigánky a cigánčatá behajú z domu do domu. Voňávý koláč, pekný kus mäsa, pocheraj, buchta i vypiť dobrá to kefa k vyčisteniu ich zasmudledého žalúdkového komína.    Cigáň Paľo z Bašoviec nezaspal. Vykonáva svoje vzácne a vážne vizity. Kŕdel cigánskych muzík tiež pobehuje. Vyhrávajú. Kopa detí prenasleduje ich päty. Chlapci s usmiatou tvárou vypiskujú na červených cukrových píšťalkách.    Šenky dnes tiež vezú svoju hodovú trochu do mlyna. Očuť z nich nejasné vriavy. Otvoreným oknom vychádzajú nejasné chumáče nafajčeného dymu. Sú tam chlapi a mládenci. Čakujú až bude obed hotový. Hostinskí obsluhujú hodujúcich. Popíjajú vínko. Pivko sa hladko vykotuľuje v bacuľatých malých a veľkých súdočkoch na stoly.    Zazvonili Anjel Pána. Poludnie. Nastal čas hodového obedovania. Mláka mastnej polievky chutí každému. Akožeby nie?! Veď nejedna hus vylomila svoj krk pri akrobate a kotrmelci do nej. Pečené, varené, smažené, stehienka, omáčky vymieňajú miesta v tanieroch veselou pieseňkou. Nápoje sú dosť pestré, bohatou arómou omamujú svraskatelé čelá starostlivých hláv.    Pán kaplaň odbavil litanie o 3-tej hodine. Návšteva kostola menšia. Ľudom bolo v kostole jaksi horko, no zohrievalo ich. Spev stúpil do forta až fortisima ba ryčavým plevelom kde kade koloval. Dievčence očakávali začiatok zábavy netrpezlive. Veď treba vybiť nasbierané energie tancom.    Po skončení začala ulica tekať brutálnym tempom bujnej rozjarenosti. Ľudia sa po nej hemžia. Vyzerá to ani v mravenisku. Prichádzajú susedia z okolia. Videť kroje bašovské, ostrovské a piešťanské jako riedko posiate makovice role vo vetre, tak sa sem tam hemžia. Veru len teraz sa naša ulica rozchechalala. Svoje štiplavé zapálené nozdry roztvorila do divokej roztopaše.    Vergeľ kolotoča neprestával tulíkať a záplata bubna bôlne stenať, tak nemilosrdne naň naráža vychudnutá komediantka. Hojdačky kvíkajú a ihíkajú, ohnivka a svorky reťazí škripocú. Na nich sedia deti, chlapci, dievčence, starší z mládeže. Ba aj žobráci dajú utŕžiť, pohojdajú sa. Len sa lepšie prizrime.    Hľa ten starý žobrák s bielou dlhou sťa konopnou bradou v kožuchu so sto záplat pozašívaného s mastnými fľakmi. Ochutnáva tento sladučký pôžitok deckého raja. Mocne ho drží hrubá reťaz prepiata cez jeho prsia, aby sa nevyšinul, ba nedoputoval do večnosti. Svalovitá cigánka ho rozkolisuje. Plno pokrikovania, kriku a smiechu a poznámok.    Slniečko zapadlo, chýli sa k večeru. Hlas pokojníka utonul v mori zunivej ozveny. Noc stúpa nohou bosou. Občas sprchne teplý dáždik posily. To hádam aby sa neprášilo - i ten Boh dopraje priehrštie štedroty. V hostinci je zábava. Do vnútra sa sypu utešené dievčence, jak zdravé zemiaky, tie ružáky do pivnice. Pravda mladosť, radosť. V lícach im horia pivonky, v žilách sa rozihráva zdravá krv.    Baby... tie tiež čosi kompasovite láka, vábi. Už si posadaly na úzke lavičky kolo steny. Pozorujú tancujúcich. Snáď preto sem prišly, aby mali celý týždeň o čom klebetiť.    Až ma Kašinovec očuť zunetie basy, ani nejakého hrozitánskeho čmeláka. Tanec je v plnom prúde. Celá sieň hučí ani zlínska Baťová továrňa. Mladí ba i starší tancujú, uhíkajú, cifrikujú nohami, podľakujú, potriasajú, dajú si švung, točia sa do baranieho roha. Pri všetkom pokyvujú hlavami vrtkosťou vretena. Náš pán primáš vehementne šteklí, muzikant tenkého ucha tercuje. Cimbal otriasa žily, hrubá kontra violy zachodí za nechty, basa vrzúka, až stŕpajú zuby. I prach sa pustil do veselia. Pekne sa rytmicky štrngoce ostrôžkami popri mdle pobleskujúcom svetle lampy.    Je prestávka. Spevu, hovoru, klepkania plnými pohármi, upíjania plné zdravie. Orvišský muzikanti vedia aj voľačo viacej, nie len mazurky a čardáše. A čo vyvedú? Dopustia sa zákerného, hrozivého atentátu - tanga. Za nim prchká poľka paprikovitej šteklivosti. Tak sa ľahko točí ani pierko ponad zem. Hľa celá pohádka tisíc a jedna noc.    Nasledujúci deň dovršujú hody "hodiencami". Dojedajú, dopíjajú. Mnohí len vtedy rozšveholia švítorivým šveholným trepotom lístkové roje radosti.    Všetko cudzie sa odsťahovalo. Kolotoč odputoval ani nejaká karavana v ďalšiu saharu svojho žitia. Z hostincom čuť dozvuky piesne "U nás taká obyčaj" tu hľa obyčaj!
Svatba
   Ohlášky boli trikrát ohlásené. Vyhlasuje ich pán farár z kancľa v piešťanskom kostole. Keď má byť v nedeľu veselie, chodí po rodinách novomanželov zváč. Je to najstarší družba chystajúcej sa svadby. Chodí vo štvrtok pred nastávajúcou nedeľou veselia. V ruke nosí trsteničku, ozdobenú vetvičkami rozmarínu a bielou mašličkou úzkej stužky. Pozýva k veseliu: "Pozdravený buď Ježiš Kristus! Ja som posel poslaný od svadobného otca od svadobnej matky a mladosobášnych. Dali Vás pekne pozdravovať svadobný otec, svadobná mati, svadobni mladosobášnici, aby ste tých mladosobášnych odprevadili ku siedmej sviatosti stavu manželského." Poďakujúc počastujú prípitkom.    Nastane deň svadobného veselia. Sobáš býva o tretej - štvrtej hodine. Po sobáši odchádzajú v rade, do domu novomanželky. Krstné matky rozdávajú "štastník". U dverí manželky vidíme jej matku. Víta svojich svadobanov. Dáva každému svadobanovi na koniec lyžičky medu. Vraj, aby boli novomanželia ku sebe sladký. Posedajú si za stoly dľa spôsobu. Uprostred hlavného alebo krížového stola sedia novomanželia so svojími krstnými rodičmi. Večerajú 5 - 6-raké jedlá a upíjajú na zdravie mladomanželom. Muzika vyhráva svadobárom podľa ich žiadosti. Keď sa blíži koniec upíjaniu, pristúpi medzi stoly najstaršia družica, držiac tanierik, v ktorom je položený rozmarínový venček a prehovorí:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Z dovolením k tomuto stolu pristúpiť a pár slov premluviť? Naša mladá nevesta Vás prosí, lebo mosí, keď by nemosela, by neprosila, jak tá svatá Rozália vzala kosák a plachtu a išla do hája, krásnych ruží nažala. Išla okolo jednej skaly, tá skala ju prikryla. Potom sa jednej žene snívalo, aby išli a hľadali, že nájdu pannu meno Rozália, pod zeleným vencom a bielym čepcom. Oni išli a nenašli. Tu istú ženu do väzenia dali. Pri krátkej dobe sa snívalu samému kráľovi, že aby išli a nájdu tú istú pannu menom Rozaliu, pod zeleným vencom a pod bielym čepcom. Oni išli. Tú ženu z väzenie vydali. Naša mladá nevesta išla okolo vody, spadol jej veniec do vody. Chytili ho orvišský mlynári, pýtajú zaň 50 dolári. Teda, ktorí koľko môže toľko nepomôže, kerí groš, kerí dva, kerí poskladáte aspoň zatoľko čo ja, zlatníček strieborný na venček bielený."
Po vybraní do vienka nasleduje:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
Naša mladá nevesta Vám skazuje, že Vám za tie dary ďakuje. Však ste jej dali, však nie dali, ale požičali. Keby sa bola naša mladá nevesta nazdala, že sa bude vydávať, bola by nagazdovala asi dve merice. Bola by vychovala húsky ilovaté, sliepky chocholaté, boli by odbavili svadbu bohatú. Ale ona nevedela až v sobotu odpoludnia, keď jej prišli povedať, že sa bude vydávať. Hneď na jarmok bežala z krásnych ruží veniec kúpila. A Vy starší svadobári, keď budete Vašich synov ženiť dcéry vydávať, ona sa Vám chce odplatiť. A keď sa Vám ona neodplatí, nech Vám to Pán Boh zaplatí."
   Po odchode najstaršej družice prichádza povinnosť najstaršieho družbu. Pýta novomanželov do lože:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári!
S dovolením k tomuto svadobnému stolu pristúpiť a pár slov premluviť? Daj Boh šťastia páni milí, který sme sa mi tu zhromaždili. Do príbytku poctivého, pána otca svadobného. Hľa ten to istý sa tu žení v tom peknom položení. Dnes som počul hlas z ďaleka jedneho chlapčeka, že lepšé osamote byť, jako sa oženiť. Lebo, kdo sa raz ožení, vie jaké je to súžení, keď zlú ženu dostane, hneď mu peklo v dome nastane. Ja ráno jak sa stáva, ja preč idem, susedky si nazvoláva. Tu sa chystá, varí, peče, vinko, pivko len tak teče. A ja hladný prijdem domú, sadov bych si, nemám k čomu. A kde ste Vy svadobná maci, svadobný otiec! ....
   Podá koniec paličky mladej neveste. Ona prejde cez stôl. Privedie ju do kuchyne. To isté i s novomanželom. Svadobári odchádzajú do hostinca. Tam sa ukončí svadobné veselie tanečnou zábavou. Nasledujúci deň "prepíjajú nevestu".


Osobnosti



Jozef Folajtár
 
 učiteľ vo Veľkom Orvišti, neskôr učiteľ v Piešťanoch a potom notár. V obci založil malú kapelu, orchester. Intenzívne študoval. V roku 1907 zostavil prácu „Monumenta Historica Diplomatica“ venovanú Piešťanom.



Eduard Kľubica
 
výrazná osobnosť medzi učiteľmi, v obci učil v rokoch 1932 – 1942. Bol dobrým hudobníkom. Na jeho podnet zakúpila obec v roku 1933 malé harmónium. Založil „Spevokol veľkoorvištskej mládeže. Viedol Pamätnú knihu obce Veľké Orvište a školskú kroniku. Písal do novín o udalostiach v obci a mal aj literárny talent.



Ondrej Djenka
 
- známy muzikant a huslista. Keď 15. 11. 1921 zomrel, Slovenské ľudové noviny o ňom napísali: „Z Veľkého Orvišťa pri Piešťanoch nám píšu, že tam 15 novembra – na večný odpočinok sa odobral Ondrej Djenka v 60. roku veku svojho. Zosnulý vždy bol roduverný Slovák a po celom strednom Považí známy bol jako výborný hoslista a odeševnený pestovateľ slovenských ľudových piesní. Na stá slovenských ľudových piesní pozbieral a znotoval a svojim umelým sláčikom po celom okolitom kraji na veseliciach ich rozširoval a tak tieto skvosty ľudového básnictva pred zahynutím zachoval. Jeho zásluhou je, že V. Orvište až po dnes je jednou najbohatšou baňou na Slovensku samorostlej ľudovej piesne. Vďačná mu pamäť.“
   Niektoré piesne, ktoré zaznamenal Ondrej Djenka dnes hrá kapela z Lančára „Borovienka“.

Starostovia 

Zoznam richtárov, predsedov MNV a starostov

1804

Michal Jurkovič
richtár
1830
Michal Vavro
richtár
1846
Michal Ročák
richtár
1848
Mikuláš Folajtár
richtár
1850
Jozef Jurkovič
richtár
1853
Michal Poulovič
richtár
1855
Ján Pánik
richtár
1856
Jozef Jurkovič
richtár
1857
Jozef Bolješik
richtár
1861
Jozef Jurkovič
richtár
1863
(?) Vavro
richtár
1866
Jozef Folajtár
richtár
1868
Ondrej Folajtár
richtár
1869
Michal Vavrinec
richtár
1869
Juraj Ročák
richtár
1873
Ján Nedorost
richtár
1877
Adam Ročák
richtár
1879
Štefan Mokoš
richtár
1886
Ján Šiška
richtár
1901
Michal Pánik
richtár
1918 – 1923
Ján Bolješik
richtár
1923 – 1924
Gustáv Pánik
richtár
1924 – 1927
Štefan Folajtár
richtár
1927 – 1931
Jozef Šiška
richtár
1931 – 1933
Jozef Lukaček
richtár
1933
Jozef Šiška
richtár
1938
Karol Táborský
richtár
1945
Ľudovít Djenka
richtár
10.4.1945 - 15.9.1945
Jozef Paulovič
predseda MNV
15.9.1945 - 1946
Mikuláš Bolješik
predseda Dočasnej miestnej správnej komisie
1946
Rudolf Ondrejka
predseda MNV
1948
Ján Janota
predseda Akčného výboru Národného frontu
50-te a 60-te roky
Gustáv Táborský
predseda MNV
50-te a 60-te roky
Ján Bolješik
predseda MNV
1964 - 1975
Emil Pánik
predseda MNV
1.1.1976 - 31.12.1979
Emil Pánik
predseda MNV Orvište (zlúčené obce Veľké Orvište a Bašovce)
1.1.1980 - 1986
Martin Plesník
predseda MNV Ostrov (zlúčené obce Orvište a Ostrov)
1986 – 1990
Jozef Kabát
predseda MNV Ostrov
1990 - 2006
Emil Šiška
starosta
2006 – 2010
Ľudovít Boleček, RNDr.
starosta

2010 – 2014
Ľudovít Boleček, RNDr.
starosta

2015 – 2019
Pavol Pavlovič
starosta














Symboly 

Symboly obce




Erb

   Erb obce vychádza z prsteňovej pečate odtlačenej cez papierovú clonu na urbárskej písomnosti z 25. februára 1790 uloženej v Štátnom oblastnom archíve v Nitre. Pečať sa v archíve nachádza aj na staršej listine z roku 1780. Odtlačok pečate popisujeme nasledovne:
   Pečať oválneho tvaru o max. priemere 16mm. V pečatnom poli je vľavo otočený kľačiaci muž, za ním mešec, pred ním jeleň s krížom medzi parožím. Vpravo hore iniciálky A M.
   Návrh obecného erbu, ktorého autorom je Dr. Jozef Šimončič bol spolu s vlajkou zaevidovaný Heraldickou komisiou MV SR pod sign. V58/95.
   Erb obce tvorí zelený štít so zlatou pažiťou, nad ktorou kľačí strieborný muž - sv. Hubert - za ním zlatý mešec, pred ním strieborný jeleň so zlatým krížom medzi zlatým parožím.

erb
Erb obce

Vlajka
   Vlajka obce pozostáva z troch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej, zelenej a žltej, ukončenej tromi cípmi.

vlajka
Vlajka obce

Pečať
   V Pamätnej knihe obce sa ako jedinečná pamiatka zachovala historická pečať Veľkého Orvišťa. Odtlačok pečatidla do červeného vosku zhotovil kronikár Eduard Kľubica v roku 1933. Pečatidlo sa dnes nachádza na neznámom mieste. V kruhopise pečate je nápis: SIGILLUM POSSESIONIS N EOYVISTE. V poli je zobrazená vľavo otočená holubica s ratolesťou v zobáčiku, sediaca na konári. Nad holubicou je rok 1784. Pečať má priemer
21mm.

pecat_holub

   V súčastnosti sa používa okrúhla pečiatka, ktorá má v strede obecný symbol (erb) a v kruhopise nápis: OBEC VEĽKÉ ORVIŠTE.

peciatka

Close
Adresa:  Hlavná 17, 92201 Veľké Orvište

Pracovníčka knižnice:  Machajová Mária e-mail:  kniznica.vo@gmail.com

Otváracie hodiny:
Pondelok 13:00 - 16:00

Švrtok 14:00 - 17:00




Členský poplatok na rok :
Dospelí
-
1€
Deti, študenti, dôchodcovia
-
0,5€
Výpožičná doba je 1 mesiac.
Close
Stacks Image 12478

Základná škola
1.– 4. ročník vo Veľkom Orvišti

tel. 033/76 243 06
e-mail: voskola@zoznam.sk


Mgr. Daša Ábelová
riaditeľka školy, triedna učiteľka

Mgr. Andrea Sedláková.
triedna učiteľka

Jana Pálková
vychovávateľka v školskom klube detí

PaedDr. Slávka Chlapíková
učiteľka anglického jazyka

Mgr. Peter Gula
učiteľ náboženskej výchovy

Anna Miháliková
školníčka
Close
Stacks Image 12510

Materská Škola

Adresa:   Školská ulica, 922 01 Veľké Orvište

Tel.:    033-7746 103

e- mail:  majasqa1@gmail.com
Mária Šišková
Riaditeľka
 

Milada Kadlecová
Učiteľka  
Close
Stacks Image 12500
ŠKOLSKÁ JEDÁLEŇ
Adresa:  Školská 44, 922 01 Veľké Orvište

Tel.:  033 7746103
Mária Dobrovodská
Vedúca školskej jedálne
maria.dobrovodska@velkeorviste.sk

Marcela Klčová
Kuchárka  
Close

Služby

Stacks Image 9283

Turistika

Fotogaléria

Stacks Image 29119

Mapový portál obce

Parcela
List Vlastníctva

Google Mapa

Komentáre | Nápady | Rady | Vylepšenia

Stacks Image 30663
Štát 22px-flag_of_slovakia.svg Slovensko
Región
Trnavský
Okres Piešťany
Historický región
Považie
Nadmorská výška 164 m n. m.
Rozloha 3,830 km² (383 ha)
Obyvateľstvo 1 004 (31. 12. 2004)
Hustota 262,14 obyv./
km²
Časové pásmo
SEČ (UTC+1)  - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 922 01 (pošta
Ostrov)
Telefónna predvoľba +421-33
Kód 556572
EČV PN
stacks_image_46