História

Najstaršie osídlenie

   Najstaršie osídlenie v dnešnom chotári obce Veľké Orvište sa zistilo v polohe Niže cesty. Pochádza zo staršieho obdobia mladšej doby kamennej a patrí legyelskej kultúre(3500 pred n. l.). Málo výrazné črepy rámcovo datované do neskorého obdobia mladšej doby kamennej - eneolitu sa zistilo v polohe Topoľové. I keď z chotára zatiaľ nepoznáme viac pravekých lokalít, je predpoklad, že v budúcnosti sa objavia ďalšie. Intenzívne praveké osídlenie okolia obce tomu nasvedčuje.

Stredovek

   Prvá písomná správa o obci sa zachovala v tzv. Zoborskej listine z roku 1113. Obec sa v tomto vzácnom písomnom dokumente uvádza pod názvom villa Rivvis. Neskoršie sa v pôvodnom chotári obce vyvinula aj dedina Malé Orvište. K dôslednému rozlišovaniu obcí na Veľké a Malé Orvište prišlo až koncom 16. storočia. Názov obce súvisel so strážnou službou konanou v týchto miestach.

    V Pamätnej knihe Veľkého Orvišťa uvádza kronikár Eduard Kľubica ľudové vysvetlenie názvu obce.
   Bolo to dávno... - dávno, keď ešte nebolo našej dedinky. Na tomto mieste bol široko rozložený les. V ňom rástli mohutné duby, okolo močarísk štíhle topole, hojnosť bukov, líp, jelší a húšťavy vŕb. Močariská vznikali občasným rozvodnením Váhu. Tu udržiavalo množstvo drobného vtáctva, ktorého nepriateľov nechybovalo. Na hrubých konároch, v dutinách stromov hniezdili orly, majúci korisť vždycky istú. Les poskytoval úžitok a pôžitok nielen človeku ale i domácim zvieratám. Súc posiaty lúkami, pažiťami slúžil jako pastvisko, ktoré vypásali ostrovskí pastieri čriedami stáda. Vo svojej všednosti menovali toto miesto "Orliščo". Neskorším vývojom reči vznikol názov "Orviščo". Na základe etymológie môžeme bezpochyby usudzovať, že sa s týmto názvom konali ďalšie zmeny.
    V roku 1263 a 1264 sa Orvište spomína pri obchádzke chotára Lubova a Debrety, dnes zaniknutých obcí v chotári Piešťan a revízie medzí Nového Mesta nad Váhom, Potvoríc, Hornej Stredy a Lubova. Obec pôvodne patrila do pôsobnosti hradu Bana, ktorý svoj strategický význam pravdepodobne stratil už za života kráľa Ondreja III. Majetky hradu sa postupne dostávali do šľachtických rúk.
   Ďalšia písomná správa o obci pochádza z roku 1335. Donačnou listinou vydanou kráľom Karolom Róbertom dňa 12. júla 1335 na Vyšehrade získal Tomáš Rúfus, kastelán hradov Branč, Čachtice a Holíč a jeho brat Mikuláš dediny Malé Stráže a Orvište. Pri opise hraníc sa v metácii uvádza aj potok Dubová. Ich potomkovia šľachtický prediktát Appoyi de Nagy Appony začali používať po roku 1395. Ako prvý ho používal Parter Evru zo Stráží, ktorého manželka Angela získala hrad Oponice a priľahlé panstvo ako dedičstvo po svojom otcovi Mikulášovi z Čeklísa. V roku 1447 vystupuje Orvište pod názvom Ryusche.
    K zmene majiteľov obce došlo v polovici 14. storočia, keď Tomáš Rúfus predal obec podžupanovi nitrianskej župy Jurajovi Diošiovi z Horných Orešian. Do tejto doby ucelený majetok sa začal deliť či už venom, dedičstvom atď. Obec neskoršie získal Vavrinec Kapinský a jeho potomkovia, ktorí sa priženili do rodiny Diošiovcov.

Doba feudalizmu (16. - 18. storočie)

   Začiatkom 17. storočia vlastnilo kuriálne majetky v obci niekoľko zemianskych rodín. Medzi majiteľov väčších majetkových podielov patrili v obci napríklad zemianske rodiny Borjú, Hencz, Hodosy, Kantor, Vermeš atď. Ich majetky sa postupom času delili na nové porcie a prešli aj do rúk iných zemianskych rodín.
   V roku 1547 získal vo Veľkom Orvišti kúpou od Filipa Pominoveckého majetkový podiel František Zay. V roku 1548 odkúpil od Jána Malovického aj majetok v Malom Orvišti. Položil tak základ k novému rodovému majetku. Tento majetok výrazne rozšíril Peter Zay(1735 - 1788) a Terézia Zayová (1696 - 1778) vydatá za Honora Trautmansdorffa. Majetky získavali aj na úkor zadĺžených miestnych zemanov. V polovici 18. storočia boli menšie majetkové diely zlúčené do dvoch zayovských panstiev Čachtice a Bučany, ku ktorým inklinovali aj majetky vo Veľkom a Malom Orvišti.
   V súpise príjmov ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1571 - 1573 vystupuje Veľké Orvište pod názvom Nagi Hornysko a spolu s Malým Orvišťom a Veľkými Kostoľanmi platili poplatok 8 florénov.
    V roku 1576 vystupuje obec pod názvom Nagy Eorwistye. V portálnom súpise sa uvádza, že v tomto roku bolo v obci 1 1/2 sedliackej porty, 5 želiarskych port a 6 spustošených port. V roku 1598 sa v obci uvádza 16 domov. Po osmanskom vpáde sa v obci v roku 1600 uvádza len 9 domov. Zemiansku daň platilo v obci začiatkom 17. storočia 8 rodín.
   Veľké Orvište malo v minulosti zriadenú evanjelickú faru, do ktorej ako filiálka patrilo Malé Orvište. Zachovalo sa však len meno jedného evanjelického farára Daniela Sidorepoeusa z roku 1647. Neskoršie sa už ako Zeljenka priženil do zemianskej rodiny Kantonovcov a faru opustil.
   V roku 1715 sa obci uvádza 6 domácností. Na konci 18. storočia mala obec 402 obyvateľov a 47 domov. V roku 1773 vystupuje obec pod názvom Nagy Eörviscse, Welko Orviscse a Gros Orwische. V roku 1786 vystupuje obec pod názvom Nagy Eörvistye, Horné Orvissče a Nagy Oerwischecsche.

Veľké Orvište na mape z roku 1742

Veľké Orvište do roku 1918

   V súvislosti s tzv. bitkou troch cisárov pri Slavkove, v ktorej bolo rakúske a ruské vojsko porazené sa zachovalo stoličné nariadenie napísané v Hlohovci 8. decembra 1805. Podľa tohoto nariadenia richtári vymenovaných obcí mali mať pre ruské vojsko, ktoré nastúpilo spatočnú cestu do vlasti pripravené predpísané porcie chleba, osa a sena. Príchod ruského vojska sa očakával 11. decembra v Malženiciach. Pre Veľké Orvište bolo predpísaných 1000 porcií chleba, 100 porcií ovsa a 100 porcií sena.
   V roku 1808 vystupuje obec pod názvom Nagy-Örvistye, Nagy-Eörvistye a Horní Orwisste.
   Z konfesionálneho hľadiska sa jednalo o obec s prevahou obyvateľov rímskokatolíckeho vyznania. Pod vplyvom reformácie sa od polovice 16. storočia menšia časť obyvateľstva prihlásila k evanjelickému náboženstvu augsburského vyznania. V priebehu 19. storočia bol v obci usadený aj väčší počet židov.
   V celokrajinskom súpise, ktorý mal predovšetkým odstrániť daňové zaťaženie medzi jednotlivými krajmi bolo v roku 1828 v obci zaznamenaných 525 obyvateľov a 75 domov. Bolo tu v tom čase 6 sedliakov, 40 želiarov a 21 podželiarov. U 9 obyvateľov nie je zamestnanie uvedené. Pravdepodobne sa jednalo o obchodníka a sluhov.
   Zo súpisu je vidieť, že sa jednalo o vyslovene poľnohospodársku obec. Poloha chotára, dobrá bonita pôdy a vhodné klimatické podmienky dávali už v minulosti možnosť rozvoja poľnohospodárstva. V obci sa pestovali obilniny, cukrová a kŕmna repa, zemiaky a kapusta. V menšej miere sa pestovala kukurica, strukoviny, mak a konope. V záhradách bol v minulosti dostatok ovocných stromov. Pestovala sa aj zelenina pre domácnosť a v menšej miere egreš, vínna réva a ríbezle.
   Medzi živelné pohromy, ktoré v minulosti obec postihovali patrili požiare, povodne, ale aj zemetrasenie (1884, 1893, 1904), ktoré však nezapríčinilo väčšie škody. V roku 1877 vlastnili Zayovci v chotári pôdu o výmere 247.1418 katastrálnych jutár. Už v nasledujúcom roku 1878 bučianke panstvo, ktorého súčasťou bolo aj Veľké Orvište Zayoci predali. Novými vlastníkmi sa stali Fould-Springerovi. V obci mali majetkové podiely aj Erdödyovci. Prenájomcom liehovaru a majera v obci bol na prelome storočia Eduard Schulz.
   Škola bola v obci založená v prvej polovici 19. storočia. Jednalo sa o cirkevnú rímskokatolícku školu. Pôvodne bola zriadená v budove, ktorá sa nachádza pri miestnom cintoríne. Kultúrny život v obci najčastejšie predstavovalo divadlo. Prvé slovenské divadelné predstavenie v obci odohrali žiaci miestnej školy v roku 1877. V roku 1753 sa v obci spomínajú mlynári Ján Bobota a Gregor Rumbel. Obecný mlyn odkúpil v roku 1876 Pavol Čistý.
   V minulosti podľa urbára patril medzi obecný majetok hostinec, mlyn a banšula (stromová škôlka), ktoré dávala obec do prenájmu. Obec mala finančné a naturálne povinnosti voči cirkvi a škole. Komasácie v obci boli prevedené v roku 1859 a 1888. Život v obci usmerňovali aj noční hlásnici. O poriadkovú-policajnú službu sa v polovici 19. storočia starali hajtmani.
   V roku 1900 mala obec 560 obyvateľov a 59 domov. Za Slovákov sa hlásilo 532 obyvateľov.

Veľké Orvište v medzivojnovom a vojnovom období

   Vlastníkom majera bol Imrich Erdödi. Na majetku nehospodáril v priamej réžii, ale mal ho v prenájme veľkoárenátor Eduard Schulz. Hlavnou pestovanou plodinou na majeri bolo obilie, krmoviny, cukrová repa a kukurica.
   Podľa Záborového zákona č. 215/Zb. zo 16. 4. 1919 bolo v roku 1922 z majera v obci odčlenených 75 katastrálnych jutár poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola rozdelená medzi miestnych roľníkov. Pôdu dostali do 5 ročného prenájmu.
   Obci pripadli niektoré stavebné pozemky, ktoré boli odpredané jednotlivcom a budovy - pánsky byt a sýpka. Sýpka bola neskoršie prestavaná a bola v nej zriadená škola s dvoma triedami. Liehovar prevzalo v roku 1928 "Hospodárske družstvo pre Krakovany a okolie".
   V roku 1929 na žiadosť obce bolo vydané povolenie na úpravu potoka Dubová. Úprava potoka bola prevedená v rokoch 1931-1932. V roku 1930 mala obec 681 obyvateľov a 91 domov. K rozvoju obce došlo aj vďaka parcelácii, keď bol k dispozícii väčší počet stavebných parciel.
   Ročný príjem obce v roku 1935 predstavoval 51 494 Kčs, výdavky predstavovali 72 939 Kčs. Príjmy do obecnej pokladnice plynuli hlavne z daní obyvateľov, ale aj z prenájmu obecných pozemkov. Ako kuriozitu možno uviesť, že v roku 1935 sa v obci zjedlo 83 ošípaných, 1 kus hovädzieho dobytka a 3 kozlence. V miestnych hostincoch sa vypilo 40 hektolitrov a 96 litrov vína, 48 hektolitrov piva a 170 litrov liehovín.
   V roku 1940 bol schválený obecný rozpočet vo výške 65 731 Ks. Z rozpočtu značnú sumu odčerpávali zvlášť dlžoby na novú školu. Schodok v rozpočte 37 561 Ks mal byť odstránený prirážkou k domovej a k ostatným daniam.
   Dňa 7. júla 1940 bol v obci posvätený prestavaný a rozšírený rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie. Posviacku kostola vykonal prepošt novomestský T. Cabán.
   V roku 1942 bola do majera v obci zavedená elektrina. O elektrifikáciu celej obce mala záujem aj obecná rada i keď mnohí občania boli proti. Podľa rozpočtu mala elektrifikácia obce stáť 219 000 Ks. Obecná pokladnica takouto sumou nedisponovala. Počítalo sa však so župnou podporou, štátnou podporou, úhradou zo strany elektrárne a pôžičkou. Až v lete v roku 1944 sa v obci postavil transformátor. Obec bola pripojená na elekrické vedenie v Bašovciach v septembri 1944 po príchode nemeckého oddielu s vysielačkou do obce.
   Dňa 3. apríla 1945 nemecký oddiel z obce odišiel. Obec bola ostrelovaná postupujúcimi jednotkami Červenej armády, pričom spôsobená škoda bola po prechode frontu vyčíslená na 2 003 000 Kčs. Mínou bola napríklad poškodená školská budova a učiteľský byt. 5. apríla 1945 vstúpili do obce jednotky Červenej armády. Že oslobodenie nebolo idylou, hovorí zápis v Školskej kronike "Po obsadení obce ruským vojskom, obyvateľstvu boli ukradnuté nielen potraviny všetkého druhu, ale zvlášť šaty, šperky a pod." Škody obci spôsobili aj nemeckí vojaci. Po odchode jednotiek Červenej armády boli po celej obci a v škole ubytovaní rumunskí vojaci. Obyvateľstvu spôsobovali škody krádežami. Bolo však šťastím, že počas bojov nezahynul ani jeden z obyvateľov obce.

Po 2. svetovej vojne a v súčasnosti

   Po prechode frontu začal v obci pracovať Miestny národný výbor. Na ustanovujúcej schôdzi 10. 4.1945 bol na základe dohody zvolený za predsedu MNV Jozef Paulovič.
   Na základe výmeru Povereníctva vnútra v Bratislave zo dňa 15.9.1945 bolo MNV vo Veľkom Orvišti rozpustené. Vedením obce bola poverená Dočasná miestna správna komisia. Za predsedu bol ustanovený Ján Vavrinec.
   Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 26.5.1946, bol koncom roku 1946 zvolený Rudolf Ondrejka, kandidát Demokratickej strany.
   Peniaze obec nemala. Bolo rozhodnuté, že každý občan, ktorý vlastní pôdu, bude platiť mimoriadnu daň a to od jedného katastrálneho jutra poľnohospodárskej pôdy 16,50 Kčs. Treba spomenúť, že v obci v tom čase neprišlo k žiadnym výtržnostiam a nepokojom.
   Obec sa po prechode frontu postarala aj o vyhorelcov. Tri rodiny ubytovala v starom dome Štefana Djenku a jednu v miestnostiach Potravného družstva. MNV vo Veľkom Orvišti zároveň požiadalo ONV v Piešťanoch o dodatočné zásobovanie asi 50 chudobných rodín v obci.
   Medzi najradikálnejšie opatrenia patrilo uznesenie o likvidácii dvoch hostincov v obci. Ich majiteľmi boli Jozef Folajtár a Mária Pániková. Ako dôvod bolo v žiadosti postúpenej na ONV v Piešťanoch uvedené, že majitelia hostincov sú vlastníkmi pôdy a v hostincoch sa utrácajú peniaze.
   V roku 1946 prijalo MNV päťročný plán zameraný na rozvoj obce. Medzi jeho hlavné body patrila regulácia potoka Dubová, vybudovanie betónových chodníkov, stavba cesty cez obec, komasácia Kapustníc a vykopanie kanála vedúceho z Dubovej cez Kapustnice.
   V miestnej škole sa nevyučovalo od 19.2. do 15.6.1945. Rozhodnutím Povereníctva pre školstvo a osvetu v Bratislave zo dňa 12.6.1945 bola Rímskokatolícka ľudová škola vo veľkom Orvišti poštátnená. V školskom roku 1945 -1946 bol v škole značný úbytok žiakov. Mnohé deti odišli s rodičmi do Česka za robotou.
   Materská škola ako jedna z prvých v okrese bola v obci zriadená v roku 1950 a to v jednom adaptovanom učiteľskom byte. Prvou učiteľkou v materskej škole bola Oľga Šimončičová.
   Po februárových udalostiach 1948 sa predsedom Akčného výboru Národnej fronty stal Rudolf Ondrejka. Za predsedu Jednotného zväzu slovenských roľníkov bol zvolený Rudolf Ondrejka.
   V roku 1953 bola v obci založená organizácia Československého červeného kríža. Mala približne 150 členov a jej predsedníčkou bola Mária Švíková.
   Vo februári 1956 bolo v obci založené menšinové družstvo. Malo 14 členov, za predsedu bol zvolený Jozef Pánik, ktorý však funkciu neprijal. Za nového predsedu bol preto zvolený František Paulovič.
   7. septembra 1957 bolo vo Veľkom Orvišti založené celoobecné Jednotné roľnícke družstvo. Prvým predsedom bol Silvester Vavrinec.
   Pri príležitosti 15. výročia (1972) JRD vo Veľkom Orvišti bola vydaná publikácia „15 rokov JRD Veľké Orvište“.
   Po vojne sa Dobrovoľný hasičský zbor premenoval na Československý bzväz požiarnej ochrany.
   V roku 1946 boli v obci tri rádiá. V roku 1961 bolo v obci 161 rádií, prvý televízor bol v obci v roku 1957.
   Intenzívne sa v obci stavali rodinné domy. V roku 1954 boli položené základy pre kultúrny dom a nadstavbou MNV. Stavba sa realizovala v akcii Z.
   V roku 1964 bol v obci zbúraný posledný dom so slamenou strechou. Na škole bolo zriadené školské stravovanie, zriadené bolo i stravovanie pre dôchodcov. V r. 1968 ZDŠ vybudovala oddelenú jedáleň pre deti.
   V roku 1966 bola knižnica umiestnená v novej budove kultúrneho domu. V tom čase mala už 1000 zväzkov kníh.
   V novej budove vedľa kultúrneho domu bola umiestnená aj požiarna zbrojnica. V obci sa previedla rekonštrukcia elektrického vedenia a vybudovali sa dve nové trafostanice. Previedla sa regulácia potoka Barina.
   V roku 1976 sa realizovala oprava materskej školy, v obci sa vybudovali nové betónové chodníky. K budove školy sa previedla prístavba jednej miestnosti a celá škola sa opravila.
   V roku 1969 sa v obci vybudovali dve nové autobusové čakárne, ohradil sa športový areál, dokončila sa ohrada cintorína. Vybudovala sa bezprašná cesta k liehovaru a mlynu.
   1. januára 1973 sa JRD Ostrov, Veľké Orvište a Bašovce zlúčili do jedného celku pod názvom JRD Pokrok so sídlom v Ostrove. Predsedom JRD Pokrok bol Emil Sedlák.
   V obci bol založený Zbor pre občianske záležitosti. Jeho predsedníčkou bola Mária Michelová. V roku 1975 sa v obci začala výstavba predajne a pohostinstva, ukončená bola v r. 1979. Základná organizácia Zväzu požiarnej ochrany mala 53 členov. Veliteľom bol Silvester Vavrinec.
   K 1. januáru 1976 boli zlúčené obce Veľké Orvište a Bašovce pod názvom Orvište. Sídlom MNV bolo Orvište. Za predsedu MNV bol zvolený Emil Pánik.
   V roku 1977 bola v obci v prístavbe pri materskej škole zriadená spálňa, kuchyňa, jedáleň a sklad potravín. Zaviedol sa vodovod a ústredné kúrenie.
   Na základe uznesenia pléna ONV v Trnave zo 14. 12.1979 č. 14 bolo Orvište zlúčené s obcou Ostrov. Sídlom MNV sa stal Ostrov. Predsedom MNV zlúčených obcí sa stal Martin Plesník.
   V roku 1984 sa v obci v rámci akcie Z začala výstavba domu smútku. V tom istom roku sa obec napojila na vodovodnú sieť.
   Revolučné politické zmeny v krajine v roku 1989 ovplyvnili aj život v obci. Po rokovaniach hlavných politických síl za „okrúhlym stolom“ bola vymenená časť pléna MNV.
   V roku 1990 sa uskutočnilo v obci referendum, v ktorom sa 77 % voličov vyslovilo za osamostatnenie obce od zlúčenej obce Ostrov. Obec Veľké Orvište sa opäť osamostatnila 1. septembra 1990.
   V prvých slobodných voľbách do obecnej samosprávy, ktoré sa konali 23. a 24. novembra 1990, bol zvolený za starostu Emil Šiška. Obec začala písať v nových politických a ekonomických podmienkach svoju najnovšiu históriu.

[^]